Zvažovala som, či o tejto téme písať, lebo sa mi nezdá, že by som ju mala s ľahkosťou zvládnutú. Ale je pre mňa veľmi aktuálna. S ťažkosťami bojuje každý z nás, a tak som sa predsa rozhodla podeliť sa o to, čo som sa zatiaľ naučila. Napísané ešte pred koronou.
Porovnávanie a závisť
Keď sa mi narodil prvý syn, z pôrodnice sme odchádzali so zoznamom piatich odborných lekárov, ktorí ho mali sledovať. Pri druhej dcére bol zoznam ešte dlhší. Vtedy som sa pozrela na priateľov s podobne starými troma úplne zdravými deťmi a len som si so závisťou povzdychla – prečo my? O pár rokov sa situácia zmenila – väčšina diagnóz našich detí časom zmizla, vyriešila sa. A synovi týchto priateľov diagnostikovali reumu – absolvuje náročnú liečbu, ktoré nezaberá podľa očakávaní.
Vždy som vedela, že porovnávanie sa a závisť, ako sa má ten druhý dobre, nemá zmysel. Nikdy nevidíme, čo všetko prežíva. Napriek tomu mi myšlienky týmto smerom občas ujdú, hoci na to nie som hrdá. Po týchto skúsenostiach sa ich však snažím viac kontrolovať a nepestovať si v hlave podobné nezmysly.
Ako niesť svoj kríž?
Väčšinu uplynulého školského roku nás trápili detské choroby. V období od septembra do marca sme dlhšie ako tri týždne bez teploty neboli (a potom ďalšie 1 až 2 týždne s ňou). Je také ťažké fungovať neustále v krízovom režime! Len čo sa ten kolotoč opäť začne, vždy som z toho veľmi smutná. Poplačem si. Vyžalujem sa rodine a kamarátkam. Ale keď sa vyspím, prijmem situáciu taká, aká je a idem bojovať. Znova a znova. Snažím sa neobviňovať sa a v každom dni hľadať aspoň niečo pekné.
Spočiatku mám pocit, že moje trápenie je na škále od 1 do 10 tak na čísle 9. Ale potom sa pozriem okolo seba, vidím, s čím bojujú kamarátky a uvedomím si, že tá škála by mohla byť asi väčšia, tak do 20. Moja „devina“ hneď vyzerá lepšie! A keď sa pozriem ešte ďalej do sveta, na skutočné problémy druhých ľudí, posuniem „škálu trápenia“ až na 50. Vedy vidím, že som na tom s tou mojou „devinou“ vlastne veľmi dobre. Nebojujeme o život. Mám dobrého manžela, rodinu, priateľov, máme kde bývať a čo jesť. Život je vlastne super! A možno je tá škála aj po stovku… 😉
Veľkým vzorom v nesení kríža je pre mňa stará mama. Ako onkologický pacient si za tých 30 rokov od diagnostikovania a 14 operácií vytrpela naozaj dosť. No zvláda to, akoby sa nič nedialo. Akoby bol jej život presne taký, ako má byť. Pritom je svojím vekom i diagnózami obmedzená v pohybe, na sile… Ona však prijíma svoj kríž a obetuje ho za druhých. Spája sa v jeho nesení s Ježišom. Jej postoj a pokoj ma neustále fascinujú.
Úloha rodičov
Každý z nás má svoje ťažkosti, nikoho neobchádzajú. Preto je veľmi dôležité, akým spôsobom sa s nimi vyrovnáme. Zásadným spôsobom to ovplyvňuje našu spokojnosť so životom. Môžeme obviňovať seba či druhých, sťažovať sa, pestovať v sebe hnev a závisť… no kam nás to povedie? Môžeme si však aj poplakať, ale potom svoj kríž prijať, niesť ho a učiť sa všímať si po ceste životom i drobné radosti dňa.
Myslím si, že aj toto je jedna z dôležitých úloh rodičov – naučiť svoje deti niesť kríž ťažkostí tak, aby ich nezlomil, nezatrpkli na svet, ale aby ich posunul bližšie k druhým, k Ježišovi, vnútorne ich premenil. Aby dokázali spokojne prežívať svoj život aj s trápeniami. Na sebe vidím, že dobrým vzorom nám v tomto môžu byť nielen rodičia, ale najmä starí rodičia a tiež celé spoločenstvo. A vy to máte ako?
Uverejnené v Don Bosco dnes 3/2020. Článok som písala ešte pred tým, ako u nás vypukla korona. Ani som netušila, aký bude aktuálny. 😉
