Keďže píšem ako Spokojná mamina, občas si druhí myslia, že som vždy iba spokojná, vysmiata, radostná a šťastná. Ha ha ha 🙂 . Tí blízki však dobre vedia, že paleta mojich emócií je značne širšia – aj o „negatívne“ spektrum. Napriek tomu o sebe bez zaváhania hovorím, že som spokojná. Hoci som už dávno intuitívne cítila, že si to neprotirečí, až teraz pri výcviku za kresťanského kouča som hlbšie pochopila, prečo je to tak.
Oslovila ma aj kniha o emóciách Neotvorený dar od Dana Newby a Lucy Nunez. Emócie a nálady sú totiž témy, ktoré sa okolo mňa v poslednej dobe stále točia. Či už doma v rodine pri riešení emočných výbuchov detí, pri (ne)zvládaní mojich emócií, ale i v koučingu. Cítim, že si túto tému ešte stále len „ohmatávam“, zoznamujem sa s ňou, ale teším sa z cesty, ktorú pred sebou vidím. Skrýva totiž množstvo pokladov ako lepšie porozumieť sebe i druhým. Rada by som sa podelila o prvé objavy. 🙂
Na čo sú nám emócie?
Prelomovou myšlienkou pre mňa bolo, že úlohou emócií je na niečo nás upozorniť. Nie sú negatívne ani pozitívne. Jednoducho len sú. Každá emócia má svoj príbeh, svoje posolstvo. Napríklad emócia radosti mi hovorí príbeh „život je dobrý a ja ho chcem oslavovať“. Naproti tomu príbeh hnevu je „toto je neprávosť, niekoho treba obviniť a potrestať“.
Je len v mojich rukách, ako naložím s danou informáciou, ktorú mi emócie hovoria. Môžem na ňu racionálne odpovedať alebo impulzívne reagovať. Teda uvedomiť si, čo mi emócia hovorí a zachovať sa podľa toho – s použitím zdravého rozumu. Druhou možnosťou je zareagovať „z prvej“, teda impulzívne a bez uvažovania. Keďže naše emócie sú niekoľkokrát rýchlejšie ako racionálne uvažovanie, častokrát práve táto impulzívna reakcia prevláda. Bohužiaľ.
Skúsim to vysvetliť na príklade. Deti sa hrajú vonku na terase s blatom a zavolajú ma pozrieť sa, aký krásny domček postavili. Moja reakcia? Ak už mám toho za celý deň dosť a som unavená, vyvolá to vo mne hnev. Čo to bol za blbý nápad nosiť blato na terasu, kto to teraz bude upratovať?!
Úlohou emócií je na niečo nás upozorniť. Nie sú negatívne ani pozitívne. Jednoducho len sú.
Emócia sa vo mne vynorí rýchlo, bez toho, aby som ju v danej chvíli vedela ovplyvniť. V princípe nie je zlá – má svoje posolstvo. V prípade hnevu je jej úlohou chrániť ma. Hovorí mi, že sa mi stala neprávosť a niekoho treba obviniť a potrestať. Čo však už mám vo svojich rukách, je moja reakcia. A tá môže byť dvojaká.
Môžem sa na chvíľu zastaviť a uvedomíť si, že ma blatový domček vytočil preto, lebo to vo mne vyvolalo pocit neprávosti – Tak oni tu narobili neporiadok a ja sa ním musím zaoberať! Keď mi toto docvakne, viem zareagovať s rozumom – poviem deťom, nech si to po sebe upracú. Tým vyriešim môj pocit neprávosti – nebudem sa musieť zaoberať neporiadkom, prenechám zodpovednosť za upratovanie na detičky – nech znášajú dôsledky svojich činov.
Druhá možná reakcia je tá impulzívna – keďže hnev chce obviňovať a trestať, tak sa zachovám, ako mi „káže“ moja emócia – deťom vynadám, prípadne ich aj potrestám (zakážem im hrať sa s blatom). Lenže – komu tým pomôžem? Čo ich tým naučím?
Emocionálna gramotnosť
V rámci emocionálnej gramotnosti sa učím, že je mojou zodpovednosťou uvedomovať si svoje emócie, počúvať ich posolstvo a odpovedať na ne s rozumom, nie impulzívne reagovať a trestať. Lebo je to môj hnev, moja zodpovednosť. Často hovoríme druhým, že nás „oni nahnevali“, ale prehliadame, že mohli urobiť presne to isté niekomu inému a v ňom by to hnev nespustilo.
Kým nepreberieme zodpovednosť za svoje emócie a nenaučíme sa ich poznať a rozumieť im, nebudeme si môcť zvoliť tie, ktoré nám v danej chvíli pomáhajú a slúžia. Emocionálna gramotnosť nám poskytuje výnimočný nástroj na to, aby sme si vytvorili taký život, po akom túžime.
Dan Newby a Lucy Nunez
Emócie nasledujú po zážitku
Zaujímavý je aj vzťah medzi emóciami a náladami. Emócie sú reakciou na určitý zážitok (myšlienku, stretnutie, interakciu…). Z neho si vytvárame príbeh a ten vyvolá súvisiacu emóciu. Kvôli tomuto príbehu môže na rovnakú situáciu reagovať každý inak. Dokonca aj ten istý človek, len v inej nálade, môže raz zareagovať radosťou a inokedy hnevom. Vedela by som o tom rozprávať… 🙂
Dopoludnia, keď som plná síl, zvládam vymýšľanie detí s úsmevom (cítim radosť, že môžeme byť spolu a nerozhodí ma ani ich nespolupráca). Zato podvečer, keď už som z celého dňa unavená, príde hnev veľmi ľahko.
Aby som sa vrátila k príkladu vyššie – Deti sa hrajú vonku na terase s blatom a zavolajú ma pozrieť sa, aký krásny domček postavili. Keď som v dobrej nálade, vyvolá to vo mne radosť – ako sa pekne hrajú, akí sú tvoriví… Ak je však už toho na mňa priveľa a ja som unavená, príde hnev – Čo to bol za blbý nápad nosiť blato na terasu, kto to teraz bude upratovať?! O tom, čo s tým môžem spraviť, som už písala.
Nálady existujú pred zážitkom
Naproti tomu nálada je všetko prenikajúca energia. Pôsobí ako šošovka, cez ktorú sa pozerám a hodnotím svoj zážitok. Napríklad v nálade strachu vidím všetko okolo seba ako nebezpečné. V nálade vďačnosti zas okolo seba objavujem svet plný darov. A v nálade uspokojenia si hovorím, že mám dostatok – oceňujem, vychutnávam a užívam si to, čo mám. V nálade šťastia sa zas teším z prítomnej chvíle a „som spokojná so životom tak, ako je.“
Dobrou správou je, že naše nálady nie sú pevne dané. Iste, ovplyvňuje ich únava, stres, výchova, prostredie, v ktorom sme vyrastali a tiež určitá genetická predispozícia. Ale stále tam je veľký priestor na zmenu (ak si ju želáme).
Nálady majú zásadný vplyv na to, ako vnímame svet okolo seba.
Mnohí túžime byť radostní, či spokojní. Skúsme si teda posilňovať napríklad postoj vďačnosti. Každý večer si uvedomme, čo pekné sa nám v ten deň stalo, čo nás potešilo, za čo sme vďační. Niektorí odporúčajú denník vďačnosti, či výzvu #100happydays, ktoré upriamujú našu pozornosť k darom, ktoré dostávame. Slnečný deň, pekný rozhovor, objatie, milý kvietok, dobré jedlo… Ak si budeme vedome všímať to pekné a dobré, čo nám život prináša, premietne sa to časom aj do našej nálady a ovplyvní to optiku, ktorou sa pozeráme na svet.
Skúste na chvíľku zatvoriť oči a ponoriť sa do seba.
Akú náladu máte teraz?
A akú túžite mať?
Aký svet chcete ukazovať svojim deťom?
Ako miesto, kde na nás na každom kroku striehne nebezpečenstvo, či ako miesto, v ktorom sme obklopení množstvom darov od nášho Stvoriteľa?
