Keď som sa stala mamou, začala som sa na život pozerať inak. Skúmam svoje zážitky a skúsenosti a hľadám, ktoré boli pre mňa výnimočné. Hovorím si, že keď boli vzácne pre mňa, niečo podobné určite poteší aj moje deti. A tak som sa pri príležitosti Dňa matiek zamyslela nad tým, ktorý zážitok s maminou je pre mňa najvýnimočnejší. A nech je to pestrejšie, oslovila som s rovnakou otázkou aj mamu a starú mamu.
Stará mama Olinka
Zážitkov je veľa, lebo za celý život, ktorý som strávila s mojimi rodičmi, bolo všetko krásne. Do dnešného dňa, každý deň, keď vidím fotografiu mojej mamy na nočnom stolíku, tak vždy ju odprosujem, že som nemala na ňu čas. Keď som študovala, tak som mala výhovorku, že študujem; keď som učila, mala som výhovorku, že sa musím pripravovať do školy. Potom som písala skriptá, učebnice a knihy, narodili sa deti, manžel často cestoval, takže domácnosť zostala na mňa…
Mama milovala históriu, bola vzdelaná v tejto oblasti, mala priateľa doktora Fausta, ktorý bol mestským kronikárom v Bratislave. Vďaka nemu poznala každý dom, ktorý mal nejakú historickú hodnotu… a chcela mi to povysvetľovať. Aj ma to veľmi zaujímalo, ale keď telefonovala, že poď, pôjdeme sa prejsť, ukážem ti mesto… Tak som vždy povedala – mami počkaj, až budem mať všetko usporiadané, potom sa pôjdeme prejsť. Teraz nemám čas. Bohužiaľ, keď ju potom zrazilo auto a náhle zomrela, už som sa toho nikdy nedočkala…
Mám veľmi pekný zážitok, keď boli v ´68 voľnejšie pomery a dalo sa ísť jednoduchšie do zahraničia. Mama bola práve na návšteve u blízkych priateľov vo Viedni a my sme tam išli loďou na školský výlet. Mama ma aj s domácou priateľkou prišli čakať do prístaviska, bolo to úžasné. Ja som sa odpojila od školy a strávili sme v ten deň spolu pekný čas. Aj vo Viedni poznala mnohé významné budovy a ich históriu. Vtedy som jej povedala – vidíš, keby sme spolu takto prežívali aj to chodenie po Bratislave.
Naozaj mám veľmi krásne spomienky na moju mamu.
Mama Janka
Je paradoxné, že po toľkých prežitých rokoch si práve v poslednom čase užívam tie najkrajšie chvíle s mojou mamou. Keď náš ocko pred štyrmi rokmi zomrel a ona zostala sama, začala som sa o ňu starať. Denné telefonáty, terorizovanie s cvičením a rehabilitáciou, kontrola liekov, návštevy lekárov… Omnoho viac rozhovorov. A veľa lásky, veľa vďačnosti. Asi najviac na mňa spätne zapôsobili jej slová, že počas dlhej náročnej hospitalizácie na onkológii ju držali pri živote a zdravom rozume moje dennodenné návštevy. Vtedy som im nepripisovala taký význam, ale časom sa ukázalo, že boli ako svetlý bod počas boľavého dňa, ktorý jej svietil, že má prečo všetko vydržať a žiť.
Okrem iných vecí obdivujem moju vyše 80-ročnú mamu za disciplínu, s akou dodržiava svoj denný režim, ktorý jej napĺňa deň a nedovoľuje jej opustiť sa. V domácnosti má neustále taký poriadok, akoby každú chvíľu mala prísť návšteva: žiadna povaľujúca sa ponožka, rozhádzaná posteľ, neumytý pohár či smietka na zemi. Som vďačná, že ju ešte mám. 🙂
Dcéra Zuzka
Keď som sa prvýkrát hlbšie zamyslela nad tým, ktorý zážitok s maminou je pre mňa ten NAJ, výsledok ma prekvapil. Úprimne, nečakala som, že to bude spoločná práca v záhrade. 🙂 🙂 🙂
Myslím si, že spoločných rodinných zážitkov máme mnoho, sestry na podobnú otázku odpovedali výletom, ktoré absolvovali s maminou samotné. Každá z nás s ňou bola po maturite na výlete v zahraničí len individuálne.
Mne v srdci ostali najmä pravidelne opakujúce sa aktivity. Ktorú dovolenku považujem za najlepšiu? Tú v chate na Donovaloch. Každú zimu a každé leto jeden týždeň. A letá strávené na záhrade. Rovnaké miesto. Rovnaká rutina. Jednoducho len taký obyčajný spoločne strávený čas. Výletmi a oddychom (Donovaly) a prácou (záhrada). Donovaly sa mi viac asociujú s ocinom, záhrada s maminou.
Keďže na záhrade je vždy roboty vyše hlavy, väčšinou sme čas trávili spoločnou prácou. Úprimne, koľkokrát som sa hnevala, že tam nechcem byť. Schovávala som sa, aby som nebola na očiach a mohla si len tak oddychovať. Schopnosť „zašiť sa“ sme so súrodencami povýšili na umenie. 😀
A napriek tomu všetkému dnes hovorím, že práca na záhrade patrí medzi moje TOP spomienky. Nie preto, že by som nič exotickejšie nezažila! Ale preto, že „exotika“ je jednorazová, no dlhodobo sa opakujúce skúsenosti majú oveľa väčší vplyv na náš život.
Prečo u mňa vyhrala spoločná práca na záhrade? Lebo sa za ňou skrýva:
- Pravidelný spoločne strávený čas – keď bola nálada, prekecali sme ho. Keď nie, tak sme len tak vedľa seba pracovali. Nehovorím, že sme pleli každú sobotu, ale určite aspoň raz do mesiaca. Toľké roky…
- Rozhovory – veľa rozhovorov. V sobotu sme po celom týždni všetko spolu prebrali.
- Prítomnosť – vedela som, že mamina je skrátka tu. A keď budem niečo chcieť, môžem prísť. Že budeme spolu dostatočne dlho na to, aby sme mohli prebrať aj vážnejšie/ dlhšie/ súkromné témy.
- Dobrá spoločnosť – pracovať len tak sama, to je otrava. Spolu však popri tom môžeme kecať, smiať sa, riešiť, čo treba alebo len tak vedľa seba si v tichu vlastných myšlienok robiť svoje – to je úplne iný level! 🙂
- Manuálna práca – rada uväzujem paradajky. Aj plejem burinu (ok, asi preto, že to nemusím robiť extra často a v mega veľkých množstvách). Ak by sme pracovali hlavou, nedalo by sa len tak prísť a rozprávať sa. Lebo by sme sa vyrušovali. Ani pasívny oddych pred telkou či s mobilom v ruke by mi nedal toľko slobody a nenúteného priestoru na rozhovor. Ale pri rutinnej práci, kde netreba veľa rozmýšľať, sa skvele preberá nový spolužiačkin účes aj výber vysokej školy…
- Prostredie – mám rada prírodu, záhradu, voľnosť. Milujem ten pocit behať bosá po teplej hline. 🙂 Určite by nám bolo spolu dobre aj v kuchyni, ale zelená príroda všade navôkol a teplé slnečné lúče ešte lepšie navodili a zafixovali ten pocit pohody.
Tri generácie, tri rôzne pohľady na NAJ zážitok s mamou. Aký je ten váš? 🙂
