Viete, čo bola jedna zo základných vecí, ktoré som sa doma naučila? S ockom nebola reč, keď bol hladný a s maminou, keď bola nevyspatá. A ja, ako správne dieťa svojich rodičov, som nepoužiteľná v oboch prípadoch. 🙂
Hlad a únava sú pre mňa veľmi dôležité faktory, ktoré u detí, ale i u manžela podvedome sledujem. Snažím sa dbať na to, aby mali moji najbližší tieto základné potreby do istej miery stále naplnené. Keď viem, že pomyselnú hranicu prekročili, mám väčšie pochopenie aj pre ich neprimerané správanie. Presnejšie povedané – nemám od nich veľké očakávania. A ani od seba.
Raz sme boli aj s priateľmi v lese, deti kvôli nejakej drobnosti stále dobiedzali do manžela a ja som ich poslala preč so slovami: „Nechajte teraz ocka tak, je veľmi unavený, nemuselo by to dobre dopadnúť.“ Maláči s pochopením odbehli a neďaleko stojaci kamaráti na mňa pozreli so zdvihnutým obočím. Čo to tým deťom rozprávam?! Ale mne to prišlo úplne prirodzené. Ich reakcia ma však prinútila zamyslieť sa nad touto témou hlbšie.
Prečo teda považujem za dôležité rozprávať deťom o mojich hraniciach?
- Aby som si svoj stav, svoje pocity aj sama uvedomila.
- Aby som na svoj stav brala ohľad.
- Aby som aj deti naučila brať ohľad na druhých.
- Aby som deti naučila pomenovať svoje potreby a napĺňať ich.
Aby som si svoj stav, svoje pocity aj sama uvedomila
Ako rodičia ideme často za hranicu našich síl. Keď je to potrebné, pre deti sa vieme obetovať a vydržíme omnoho viac, ako by sme si kedy mysleli. Sú situácie, kedy iné riešenie nie je. Najmä v prvých týždňoch s bábätkom, alebo keď je náš drobec extrémny nespavec, či v prípade nekonečných chorôb… Častokrát však ideme za hranicu svojich síl, aj keď už nemusíme. Sme tak ponorený do nastavenia, že „pomôcť viem len ja“, že si ani nevšimneme iné možnosti.
Napríklad, že naše „bábätko“ už vyrástlo a v niektorých situáciách nás vie dostatočne nahradiť manžel či starý rodičia. Alebo si vôbec pripustiť otázku, čo je pre mňa ako mamu, resp. pre našu rodinu najlepšie riešenie. Či ísť za hranice svojich možností alebo radšej niektoré veci pustiť. (Napríklad nočné dojčenie – Je to pre mňa v pohode, dojčiť ročné dieťa aj v noci, alebo má pre mňa väčšiu hodnotu odstaviť ho a oddýchnuť si?)
Z dlhodobého hľadiska totiž ignorovať svoje hranice nie je múdre riešenie. Baterky treba priebežne dobíjať. Lebo dávať môžeme len vtedy, keď máme z čoho. A preto je dobré, ba až nevyhnutné sledovať kontrolky, ktoré v našom vnútri blikajú.
Napríklad ja keď som hladná, smädná, či nevyspatá, vtedy idem na núdzový režim a moja trpezlivosť sa pohybuje niekde okolo nuly. A tak mojich blízkych radšej dopredu varujem, nech poslúchajú, či nič odo mňa nechcú. V opačnom prípade na výbuch a plno kriku netreba dlho čakať. Snažím sa teda radšej o preventívny prístup – neprekračovať zbytočne svoje hranice.
Aby som na svoj stav brala ohľad
Učí ma to byť so sebou trpezlivá a prijímať sa aj s chybami. (To neznamená, že na nich nepracovať. Skôr zbytočne sa v nich nerýpať.) Často si ako rodičia na seba kladieme vysoké nároky – chceme sa dokonale ovládať, mať nekonečnú trpezlivosť, stihnúť s deťmi množstvo krúžkov, aktivít, či zážitkov. Podávať dokonalý výkon. Lenže – nie sme stroje, sme ľudia. A to, na čom v našich rodinách skutočne záleží nie je výkon, ale láska.
Láska, ktorá môže naplno kvitnúť vtedy, keď máme dostatok energie. V krízovom režime je aj láska taká oklieštená. A tak sa snažme radšej miesto dokonalého výkonu sledovať vlastné kontrolky a dobíjať baterky, aby sme mali dosť síl tú lásku medzi našimi najbližšími šíriť. Hoci by to znamenalo upustiť od svojich dokonalých predstáv a spraviť si občas doma taký obyčajný „lenivý deň“. Nenavariť, ale objednať si jedlo. Ľahnúť si k deťom na posteľ a oddychovať, kým sa hrajú. Byť tam s nimi, ale „vypnutá“. (Toto som občas praktizovala počas tehotenstva s tretím bábätkom. 🙂 )
Aby som aj deti naučila brať ohľad na druhých
Na mňa ako mamu, na nás rodičov, ale byť vnímavými aj na potreby iných. Aby sa deti naučili vycítiť situácie, kedy ich spoluprácu druhí skutočne potrebujú. A kedy je naopak lepšie nechať druhých vychladnúť a riešiť dôležité veci až v pokoji. Aby sa na druhých ľudí učili pozerať rešpektujúco a nebrali si ich neopodstatnené útoky osobne.
Keď raz na ne bude nejaká úradníčka nepríjemná, je oveľa oslobodzjúcejšie pozerať sa na ňu optikou, že má ťažký deň, ako brať si jej ostré slová k srdcu. Alebo čítať odsudzujúce komentáre s pohľadom, že tí ľudia musia mať veľa zranení, keď takto okolo seba prskajú síru… Môžem sa cítiť dotknuto, ale stále sa viem pozerať vpred a hľadať v živote to dobré.
No a nemenej dôležitý postreh – keď k ľudom pristupujeme s rešpektom a s úsmevom, ani ich reakcie nie sú zväčša také nepríjemné.
Aby som deti naučila pomenovať svoje potreby a napĺňať ich
Ako som už vyššie spomenula – dlhodobé potláčanie našich základných potrieb nie je cestou k spokojnému životu. Ani k životu, ktorý sa vie rozdávať pre druhých. Preto považujem za dôležité, aby sa deti spoznávali a objavovali, čo k normálnemu fungovaniu potrebujú. Niektoré veci sú spoločné pre všetkých (pravidelne jesť, piť, či dostatočne spať), iné sú špecifické, podľa toho, kto k čomu inklinuje (čítanie knižiek či aktívne športovanie). Bez poznania seba, svojich limitov i svojich „dobíjačov bateriek“ to však pôjde len veľmi ťažko.
Ako si dobíjať baterky?
Budem sa opakovať, ale niektoré základné veci jednoducho neoklameme. 🙂 V prvom rade je potrebné pravidelne jesť, dostatočne piť, spať, mať aktívny pohyb a tráviť čas na čerstvom vzduchu. Ale tiež udržiavať vzťahy s priateľmi, nájsť si čas na stíšenie – modlitbu/ meditáciu, byť sám so sebou (a byť sám s Bohom), realizovať a rozvíjať sa. Hoci sa to zdá úplne banálne, často nás valcujú povinnosti a nie je pre nás jednoduché napĺňať ani tieto svoje úplne základné potreby.
Prajem nám všetkým, aby sme mali k sebe lásku a prijímali sa aj v našej nedokonalosti. Aby sme mali odvahu požiadať našich blízkych o pomoc a trpezlivosť. Aby sme si vytvárali čas na napĺňanie našich základných potrieb. A aby sme mali odvahu spoznávať aj tie ďalšie, ktoré sú jedinečné, ako my sami.
Spokojná mamina si chráni svoje hranice a pravidelne dobíja baterky.
Fotka z obdobia, keď mal najstarší syn pár mesiacov.
Skrátená verzia uverejnená v Don Bosco dnes 1/2021
