Aj tento rok som sa pri príležitosti Dňa matiek rozhodla prizvať do tvorby článku ženy nášho rodu – starú mamu a maminu. A keďže sa rozhovoru zúčastnili aj moje sestry, dostanú aj ony svoj priestor. 😉 Prvý rozhovor z tejto série o najkrajších chvíľach s mamou nájdete tu.
Stará mama Olinka
Moja mama bola taká puntičkárka a myslím si, že v tomto sa veľmi zhodovali s mojím otcom. Lebo on, ako bankový úradník bol veľký pedant. Mama mala presne v skrini uložené veci a presne vedela, že v ktorom poradí, čo má. Nikdy nebývala chorá, ale raz mala taký malý srdcový infarkt a kardiológ odporúčal, aby išla na liečenie. Náš ocko nebol zvyknutý vyberať si sám veci zo skrine, lebo vždy mu to mama prichystala, čo treba – košeľu a k tomu viazanku… No a teraz telefonoval ráno mame, že kde má takú a takú košeľu a mama povedala – otvor skriňu, v ľavej časti, druhá polička zhora, tretie v poradí. Otec siahol a všetko tam presne tak našiel, ako mu povedala. A to bol len taký malý príklad.
Bola aj nesmierne obetavá. Nikdy sa nesťažovala, že jej niečo je. Vtedy, keď sa vrátila z toho liečenia, práve bolo pred nejakými sviatkami, ale nebola veľmi fit. A my sme k nej prišli, až ako také zlé deti a pýtali sme sa: „Mami, a čo budeme mať? Aké koláčiky, keď ty tu ležíš?“. Tak si mama nechala doniesť potrebné veci a v posteli miešala cesto. Až potom vstala, obliekla sa a nechala ho upiecť. Vedela sa obetovať do krajnosti.
Bola pracovitá. Vlastnila penzión v Lučivnej pod Tatrami. V tom čase však nebola voľná sobota, chodilo sa do práce. Potrebovala si teda tú sobotu nadrobiť, takže päť dní pracovala nadčasy, aby v sobotu ráno vyštartovala na svojom športiačiku do Lučivnej. Tam vybavila všetko potrebné k chodu penziónu, potom sadla do auta a večer sa vrátila späť do Bratislavy. V nedeľu bola s mamou a v pondelok nastupovala na dlhú smenu.
Táto pracovitosť mojej prastarej mamy bola povestná. Ale doteraz je pre mňa totálne nepredstaviteľné, ako v medzivojnovom období sadá mladá Mária do športového autíčka (koľko ľudí malo v tom čase auto???) a fičí cez pol Slovenska niekde do Tatier (aké kvalitné len mohli byť v tom čase cesty?!), aby tam zabezpečila všetko potrebné, čo treba k chodu jej penziónu (komu to napadne si kúpiť v mladosti za svoje zarobené peniaze penzión na podnikateľské účely na opačnom konci republiky???) a potom si odfičí späť. Aj keby to robila za dva dni a nie za jeden (ako hovoria rodinné historky), je to pre mňa čosi absolútne neuveriteľné.
Mama Janka
Moja mama ma naučila poriadkumilovnosti. Nie vždy sa mi to darí dodržiavať, ale uvedomujem si, aké je to fajn mať poriadok okolo seba. Mať poriadok, čisto je veľmi príjemné. Vyvoláva to dobrý pocit… ale stojí to strašne veľa námahy. (smiech) Obdivujem moju mamu, že si vždy dala tú námahu, aby ten poriadok okolo seba mala – najmä teraz, odkedy je na dôchodku.
Dcéry Zuzka, Katka, Lucka
Včera sme spolu pracovali v záhrade a keď som položila otázku – Čo si sa naučila od maminy, každej napadlo niečo iné. Ale v podstate sme sa na všetkom zhodli. A tak nám to tu uvediem takto spoločne. 😊
Obetavosť – myslí viac na druhých ako na seba. Keď bolo niečoho málo – dobrého jedla, či sladkostí, tak mamina si nedala, či radšej si dala niečo „horšie“ alebo menej, len aby sa ostatným ušlo. Snažila som sa sestru presvedčiť, že veď to robia všetky mamy, ale nedala sa. Že tá naša si odoprie nielen pre svoje deti, ale aj pre cudzích a že obetavejšiu nepozná.
Vynaliezavosť. Tej sa naučila od starého ocka – svojho otca. Aj v neštandardnej situácií sa nevzdá, ale vždy niečo vymyslí. Hoci by to riešenie malo byť aj špagátikovo-drôtikové, nezľakne sa, ale vždy si poradí. To je celkom užitočná schopnosť.
Botanika. Hoci – napokon sme skonštatovali, že napriek mamičkinmu zanieteniu botanické názvy rastlín až tak neovládame. Pri určovaní rastlín jej, bohužiaľ, nesiahame ani po päty.
Praktický prístup k životu. Možno je to taká hlúposť, ale viac mi záleží na praktickosti vecí, ako na dizajne, na vonkajšej kráse.
Ďalší taký rozmer tohto bodu je pristupovanie k živej prírode. Vďaka mamičkinej výchove nemáme zábrany chytať hmyz, pavúky, chrobáky, skúmať dážďovky a podobne. Na tábore sme to boli vždy my, sestry M., ktoré pravidelne zachraňovali svoje spolubývajúce vylovením všetkej hávede v izbe 😊 . A tento scenár sa pravidelne rok čo rok opakoval, nech bola na tábore ktorákoľvek z nás.
Posledné letá chováme na záhrade ovečky. Mamina stále hovorí, že im nemáme dávať mená, aby sme sa na ne nenamotali a potom nám nebolo ľúto, že ich na jeseň zazimujeme do mrazáku. Ale úprimne – nám je to úplne jedno, či nejaké meno budú mať alebo nie. Sú na zjedenie a bodka. (Najpopulárnejšie mená sú mimochodom Guláš a Ragú.) Vrcholom tohto prístupu sú moje deti, ktoré keď minulú jar videli prinášať nové jahniatka na záhradu, tak sa hneď pýtali, kedy ich budeme jesť. Sklamali sme ich, že AŽ na jeseň. 😉
Pestovanie – nie je to úplne potravinová sebestačnosť, ale keďže sme odmalička trávili veľa času na záhrade babraním sa v hline, tak máme s pestovaním dlhoročné skúsenosti. Ovládame všetky základné procesy od semienka až po kompót, či džem.
Čaro osobnosti. Toto je trošku na pováženie, ale takto to interne voláme. 😊 Pravdou je, že vďaka mamininmu úsmevu, láskavosti a srdečnosti ju majú ľudia zväčša radi. A my tri sme to po nej zdedili. Hoci – myslím si, že skôr je to naučené či akosi prirodzene „nasaté s materským mliekom“. I my sa totiž často stretávame s vyjadrením – že sme také milé, zlaté, sympatické, pohoďáčky… 😉 A hoci teraz sa už takmer všetky voláme ináč, naše rodné priezvisko nás pred mnohými ľuďmi spája a robí nám dobrú reklamu 🙂 .
Písanie. Je to rodinný dar, ktorý sme povinne museli odbaliť všetci. Naši spolužiaci chodili na brigády a naše brigády boli tvorby textov. (Ok, nielen písanie, ale každý z nás si prešiel týmto obdobím. Sestra to dokonca dotiahla na šéfredaktorku školského časopisu.) Dnes musím povedať, že som za to vďačná. Písanie je pre mňa nielen relaxom, možnosťou zarobiť si, ale aj prostriedkom na upratanie si myšlienok a čistou radosťou (no dobre, niekedy aj riadnym trápením 😀 ).
Dar ku Dňu matiek
Pôvodný zámer otázky bol zohnať materiál na tento článok. Ale keďže sme pracovali všetky spolu – so sestrami aj s maminou, počula i mamka všetky naše odpovede aj s vysvetleniami. A postupne jej rástol úsmev na tvári. Ani som si to neuvedomila, aký pekný darček ku Dňu matiek sme jej vlastne dali.
Obrázky sme kreslili ako malí, bonbonieru môže kúpiť hocikto. Ale takéto slová a myšlienky, čo nás naučila a za čo sme jej vďační, jej môžu dať len vnímavé deti. A podľa mňa, o to v dnešný sviatok ide. Vyčariť svojej mame úsmev na tvári, zohriať jej srdce svojou láskou. Aby bola aj ona spokojná mamina. ♥
Tak – čo vás naučila vaša mama? Za čo ste jej vďační? Ešte jej stíhate zavolať. 😉
