Už dávno sa mi nestalo, že som takmer celú knižku preplakala. Nebola taká smutná, ale taká pekná. Dojímavá. Hlavná hrdinka ma očarila svojím jednoduchým pohľadom na svet, v ktorom dokázala vnímať nesmierne veľa krásy a dobra. Napriek všetkému, čo prežila…
Marie des Brebis sa narodila v roku 1901 vo Francúzsku v malej horskej dedinke a väčšinu života prežila ako pastierka oviec. Pomedzi to sa vydala, mala štyri deti, prežila dve svetové vojny, stratila dvoch synov i manžela. Zomrela okolo roku 1985 – v dobe tesne pred mojím narodením. Áno, jej život sa neodohrával v meste, ale v horách, kde čas plynul ináč. Ale aj tak som fascinovaná realitou, ktorá sa počas jej života tak diametrálne zmenila. A za tých 35 rokov od jej smrti sa náš svet roztočil zase niekoľkonásobne rýchlejšie.
Vnímanie prítomnosti všetkými zmyslami
Napriek tomu, že bola najdúchom a život sa s ňou nemaznal, si ho dokázala užívať, tešiť sa z neho, vidieť v ňom to dobré. Fascinuje ma, ako si vo svojich 83 rokoch (toľko mala, keď kniha vznikala) pamätala toľké detaily zo svojho života – keď zavrela oči, cítila vôňu pomarančov, ktoré isté Vianoce šúpala, pamätala si chuť zmrzliny a teplé slnečné lúče v konkrétne dni, atmosféru na letnej slávnosti, pohľad svojho milého, ktorý odchádzal do vojny a neskutočné množstvo detailov z rôznych udalostí…
Keď si my dnes chceme niečo zapamätať, spravíme si fotku alebo video. Ona daný moment vnímala všetkými svojimi zmyslami – cítila vánok i teplo slnka, počula hudbu i spev vtákov, videla svojich drahých, cítila vône… Ako veľmi musela danú chvíľu skutočne do hĺbky prežiť, precítiť, aby v nej ostala tak hlboko zakorenená?
A tak sa ňou chcem inšpirovať – častejšie sa len tak zastaviť a pozerať sa na deti, ako sa hrajú či spia; nastaviť svoju tvár teplým lúčom slnka, vnímať na pokožke jemný vetrík, počúvať cvrlikanie svrčkov i hrkot električky… Ponárať sa do prítomnosti, lebo to jediný čas, kedy skutočne žijeme.
Pár myšlienok od Marie
Učme sa od prírody
Mláďatká zvierat prichádzajú na svet oveľa viac vyvinuté ako deti ľudí. Nestojíme nad nimi až tak vysoko, ako si myslíme. Keby ľudia neboli takí namyslení a boli múdrejší, viac by si všímali život zvierat a rastlín. Ale oni sú často opantaní bláznivými myšlienkami, ktoré ich uchvacujú a ženú. A oni sa stále náhlia, ani nevedia prečo. Nenájdu si čas, aby sa dívali. Veď len od trávy, ktorá sa na jar prediera pomedzi kamene, sa dá naučiť viac ako od všetkých tých umelo vyrobených strojov. Robí to dnes ešte niekto?
O šťastí a radosti
Prečo je to tak? Dlho som hľadala dôvod. Dnes viem, že naozaj šťastní sme len vtedy, keď zastane čas. Celkom jednoducho preto, lebo vtedy sa opäť zjaví naša vlastná podstata, naša nesmrteľná duša a naplní nás pravou radosťou. To je to, čo ma naučila chuť teplého ražného chleba a čo dokazuje, že to podstatné je obsiahnuté v najobyčajnejšom živote.
Pečenie chleba nebolo mojím jediným pôžitkom. Svoju prácu som vždy robila tak, aby som z nej mala radosť. A to je typické pre tých, ktorí veľa nevlastnia: zo všetkého dokážu vyťažiť nejaký zmysel.
O starobe
Dokážem prežívať isté chvíle môjho života, keď zavriem oči a veľmi si to želám. To je privilégium staroby! Vo chvíľach, keď nanovo prežívam minulosť, sa mi zdá, akoby čas naraz prestal existovať. Tie isté pocity, tie isté vône, tie isté myšlienky vo mne ožívajú a prenášajú ma naspäť do minulosti s nevýslovným pocitom šťastia.
Tej noci som až do svitania s pootvorenými očami znovu prežívala letnú slávnosť s rovnakým pocitom šťastia ako vtedy. Žiaľ, do minulosti sa môže zatúlať len naša duša, telo nie. Ale prečo to ľutovať? Keď raz umrieme, nič z toho nebude stratené. Ja viem, že raz budem v Božej prítomnosti tancovať valčík a budem mať na to dosť času.
O vypúšťaní deti do sveta.
Dnes, keď je (dcéra) odo mňa tak ďaleko, veľmi mi chýba. (…) Aj deti majú len jeden život a patrí im. Ak sú dosť silné, aby si vybrali svoju cestu, prečo by sa im malo odpierať, aby z vlastných síl leteli tam, kam ich ťahá srdce?
Úvaha pri spomienke pod hviezdnou oblohou
Kto aspoň raz nezažil ten pocit: plaviť sa na krehkom člne v mori hviezd? Vnímala som, aká som maličká. Ale súčasne som sa cítila aj podstatnou súčasťou toho všetkého, na tom mieste, kam som patrila, s tými istými právami ako každý živý tvor, zapojená do toho istého dobrodružstva – na ceste k Bohu. Bola som pevne presvedčená, že našou jedinou úlohou tu na zemi je pomáhať slabším a na nikoho pritom po ceste nezabudnúť.
O modlitbe
Spomenula som si na svoje modlitby z detstva a obrátila som sa k Bohu s tou istou dôverou, s tou istou nevinnosťou ako vtedy. A myslela som aj na slová pána farára z Fontanes: „Nezabudni na svoje modlitby, Marie. Nie je to síce nič výnimočné, ale tvoja duša v nich nájde pokoj.“
Vyznanie po tom, čo jej prvé bábätko zomrelo hodinu po pôrode. Povzbudenie pre všetkých v ťažkostiach, ktorí sa pýtajú „PREČO?“
Koľko som len strávila nocí tým, že som premýšľala, kládla si otázky, pokúšala sa uhádnuť, prečo som musela podstúpiť túto skúšku. A potom som si povedala, že koreňom tejto túžby všetkému porozumieť je pýcha. Pocítila som, že sa mám uspokojiť s tým, že budem milovať. A tomuto mŕtvemu dieťatku som dala miesto hlboko v mojom srdci. Tam som s ním mohla hovoriť, hladkať ho, láskať ho, kým ho konečne opäť nájdem vo večnosti
Úvodná fotografia: Vydavateľstvo Don Bosco.
Knižku som posunula ďalej skôr, ako som si ju stihla odfotiť. 🙂
