Ťažko. Veľmi ťažko. Budem písať o bežných detských chorobách – so soplíkmi, horúčkami, kašľami a virózami mám, skúseností viac, než by som chcela.
Vždy, keď vidím, že s niektorým dieťatkom začína byť zle, sadne na mňa ťažoba. (Dokelu, zase je to tu!)
Zavalia ma výčitky (Čo som zase zanedbala, kde som spravila chybu? Kde behal slabo oblečený? Mala som mu dať tie kvapky na kašeľ už o deň skôr, možno by ho zastavili!)
… ľútosť (Chudáčik môj malý, aký je smutný a bez nálady….)
… pochybnosti (Ok, tak ideme ordinovať. Aký je to kašeľ? Ktoré lieky mu mám dať? Na zastavenie kašľa alebo jeho podporu??)
… neistota (Zvýšená teplota?! No nevadí, verím, že sa z toho vyspí a nebude to také zlé. K doktorke sa chodí až na tretí deň, dovtedy aj tak ťažko povedať, čo chytil. Som zvedavá, čo sa z toho vyvinie tentokrát…).
… únava (Len keď si predstavím rozdať všetky lieky, absolvovať všetky liečebné procedúry – inhalácie, nahrievanie, prípadne mňamky ako sprchy a zábaly… A k tomu zabaviť doma ubolené, upišťané, mojkavé dieťa vyžadujúce si oveľa viac mojej aktívnej pozornosti… vysaje to zo mňa polovicu energie…)
… márnivosť (Dokelu, zbohom program, výlety a krúžky. Zas budeme zavretí doma!)
Takže nielenže sa oňho bojím, ale je mi ho aj ľúto v jeho bolesti a slabosti, neviem celkom, ako mu pomôcť, viem, že ma to bude stáť veľa energie (cez deň aj v noci) a netuším, ako sa to vyvinie. Vyčítam si, čo som podcenila a prepočítavam, ako sa nám zmení program. Možno sa zdá, že preháňam, keď hovorím o bežných virózach, neustupujúcich zelených sopľoch a kašľoch. Ale naozaj mnou zmietajú všetky tieto pocity (a ešte kopa ďalších). A to ani nemusím riešiť absencie v práci. (Našťastie!)
Prvý týždeň zvládam zvyčajne pomerne hrdinsky. Časom mi však dochádzajú baterky, prejavuje sa únava a beznádej (keď sa po týždni liečby stav zlepší len minimálne…) a takmer zaručene sa k nemu pridajú aj zvyšní súrodenci. Čiže jedna choroba sa nám natiahne na dobré 2-3 týždne. Čerešničkou na torte je, keď ochorie i mama. Hotová mňamka!
Keď sme na Silvestra hodnotili uplynulý rok, medzníkom boli choroby. Od januára do apríla sme boli takmer nonstop chorí, potom 4 mesiace zdraví a na jeseň sme si dali ďalšie kolo neklesajúcich horúčok a antibiotík. Rok sme uzavreli na liečení v Tatrách – kde deti opäť v polovici ochoreli (ach jo). Napokon sa však zdá, že liečenie predsa len zafungovalo – odvtedy nás choroby len „lízli“ slabučkým priebehom – celý jeden mesiac. Teraz opäť bojujeme s kašľami a teplotami.
Únava, únava, únava
Vydržať týždeň s chorým dieťaťom sa dá. Ale ak sa to vlečie už mesiac, je to čistá psychiatria. Minulú jar som mala v čase chorôb možnosť absolvovať 3 hodiny koučingu. Prvá bola v začiatkoch a bolo to super, pomohlo mi to posunúť sa o level ďalej v rozhodovaní sa o škôlke. Druhú hodinu (o ďalšie 2 týždne chorôb neskôr) som riešila, ako sa doma nezblázniť – a prišla som na to, že FAKT potrebujem aj čas pre seba a že si ho MUSÍM vytvoriť aj na úkor rodiny v týchto krízových časoch, lebo ináč sa zosypem. Čo mojej rodine veľmi nepomôže. 😉
No a tretiu hodinu som síce absolvovala, ale to už aj na mňa niečo liezlo, tak som len neproduktívne tliachala. Viac síl na konštruktívne uvažovanie som zo seba fakt nevydolovala. Úplne celé zle. Tak vyšťavená ako koncom minulej jari som hádam ešte nebola. Tri mesiace takmer nonstop chorôb, ktoré napokon zasiahli aj mňa, spraví svoje. A tak som zavelila únik – v najbližší možný termín na Veľkú noc sme išli k moru. Nadýchať sa toho slávneho liečivého vzduchu. Nebola to ideálna dovolenka, ale pomohla. Vypadli sme z domu. Boli sme na tú našu bandu celí deň dvaja – s manželom. V prírode. A hoci sme nakoniec ochoreli (ako inak 😀 ), musím uznať, že rekonvalescencia trvala o polovicu kratšie ako predtým. Takže nakoniec to asi nebolo úplne márne. 😉
Ako byť spokojnou maminou chorým deťom? Niekoľko praktických rád
- Zaťať zuby a vydržať – je dobré psychicky sa pripraviť na náročnejšie podmienky a snažiť sa z nich vyťažiť to najlepšie. Bojovať každý deň krôčik za krôčikom, časom bude lepšie. Naozaj. Bude. Raz. Aj keď o tri mesiace, ale bude…
A snažiť sa nájsť v každom dni niečo dobré, pekné, za čo môžem byť vďačná.
- Fungovať v obmedzenom režime – Keď je veľmi zle, musia sa spraviť len najnutnejšie veci, všetko navyše vypúšťam. Jesť sa musí, to je pravda, ale v krízovej situácií to istí paradajková polievka a cestoviny. Neumytý záchod aj hračky odsunuté v kúte izby prežijeme.
- Pomocníci – veľmi mi pomáhajú rôzni rodinný príslušníci, ktorí aspoň „vyvenčia“ zdravé deti. Do domácnosti zamorenej bacilmi sa ich už bojím púšťať, lebo jedna stará mama to vždy od detí „schytá“, minule ju detská choroba totálne odpísala na mesiac a pol. Občas sa mamina odváži prísť aj ku nám domov – najmä vtedy, keď choroba odpíše aj mňa.
- Ťaháky s postupom – Mám napísané „ťaháky“, čo deťom dávam, keď soplia, čo keď kašlú… a keď vidím, že sa opäť niečo blíži, nemusím rozmýšľať, čo všetko im naordinovať. Zdá sa mi, že kľúčové sú tie prvé dni, keď treba chorobu podchytiť, ale, úprimne, nie vždy sa mi to podarí…
- Denný rozpis – kde je uvedené, ktoré lieky a koľko ma kedy dostať ktoré dieťa. Počas choroby strávim rozdávaním liekov strašne veľa času každý deň. Ráno to na ich tanieri vyzerá horšie ako u dôchodcov. Veľmi mi pomáha, keď nemusím stále loviť v pamäti koľko toho komu mám dať. Len kontrolujem, či som dala všetko. A keď má rozdávať lieky niekto iný (manžel), tak tam má všetko uvedené.
- Hárok s teplotami – keď má dieťa vysoké horúčky dlhšie ako pár dní, je pre mňa nereálne pamätať si, kedy som mu koľko namerala a kedy dostal akú dávku antipyretík. Takže celú jeseň sme prežili na záznamoch ako v nemocnici. Keď sme vytiahli náš trojstranový husto popísaný zväzok na pohotovosti v Chorvátsku, doktor so sestričkou vybuchli od smiechu. Bez papiera by sme sa scvokli už na tretí deň. Považujem to za mimoriadne praktickú pomôcku.
- Prehľadná lekárnička – Doteraz sme mali jednu škatuľu, ale už to z nej kypelo, tak som na jeseň upratala lieky. Teraz máme 3 prehľadné (hoci aj tak plné!) krabice. Ale všetko potrebné mám doma. 😉
- Psychická podpora – Som veľmi veľmi vďačná za naše spoločenstvo mamičiek – za kamarátky, ktorým sa môžem vyžalovať, ktoré ma podporia, modlia sa za nás. Častokrát sme v tom spolu – každá uväznená vo svojom byte s chorými deťmi alebo držiacimi ich v karanténe kvôli blížiacej sa operácií či čerstvému bábätku. Toto mi neskutočne pomáha! Vedieť, že v svojich ťažkostiach nie som sama – že na mňa niekto myslí a že aj iní sa boria so svojimi problémami…
Vďačná som aj za podporu od manžela a rodičov, to ani nehovoriac! 😉
Najbližší článok bude pokračovanie – Čo ma naučila starostlivosť o choré deti!
Ak máte otázky, pripomienky, či chcete sa podeliť o vaše skúsenosti – sem s nimi! Rada ich zapracujem. 🙂
Veľa zdravia, síl a trpezlivosti!
