Materstvo a zrod života sú veľmi úzko prepojené. Až s príchodom dieťatka sa stávame matkami. Som vďačná, že som mohla na vlastnej koži zažiť tento zázrak. Uvedomujem si, že to nie je samozrejmosť, ale dar.
Lenže k životu patrí nielen jeho zrod, ale aj jeho koniec. Hoci o ňom väčšinou nehovoríme, možno sa mu až vyhýbame, je tabu témou, patrí k nám. Nikoho z nás neobíde.
Starostlivosť
Pred niekoľkými dňami nás opustila naša stará mama. Jej boj s rakovinou sa začal v čase, keď som sa narodila. Za tie roky s ňou vybojovala nejeden zápas, ale tento posledný už nemala šancu vyhrať.
Od februárovej operácie sa jej stav veľmi nezlepšoval. Onkomarkery ukázali, že je to vážne. Starala sa o ňu jej dcéra, moja mamina. Spočiatku ju chodila ošetrovať len ráno a večer, stolovala s ňou. Časom sa maminine „voľno“ skracovalo a po pár mesiacoch trávila u svojej mamy celé dni.
Občas si počas dopoludnia, či popoludní odbehla von trochu sa prejsť, niečo si vybaviť, zmeniť vzduch a spoločnosť. Neskôr starú mamu presťahovala na záhradu, kde spolu strávili celé leto. Bola pri nej kedykoľvek ju mama potrebovala a zároveň bola aj vo svojom prostredí, v prírode, v záhrade, mohla ľahšie zmeniť činnosť, nie iba umárať sa v horúčavách zatvorená v prehriatom paneláku.
Dcéra mamou
Po čase som začala vnímať, že je mamina veľmi unavená, niekedy smutná a zúfalo potrebuje „chvíľku s mamou nebyť“. Silne mi to pripomínalo stav, ktorý dôverne poznám. Ako asi každá mama. Obdobie s novorodencom. V ktorom bode sa nájdete? 😊
- Chce len vás, ostatných odmieta.
- Cítite sa veľmi unavená, nevyspatá.
- Je to nesmierne psychicky vyčerpávajúce vedieť, že niekto je výlučne od vás závislý. A vy nemôžete odísť, čas priepustky sa ráta na minúty.
- Najlepšie poznáte svoje dieťa – najlepšie viete, čo má rado, ako sa oň starať.
- Nechcete ostatných zaťažovať svojimi sťažnosťami. Ani starostlivosťou o dieťa.
Sú to tvrdenia, s ktorými sa intenzívne stretávame aj my, najmä ako čerstvé či preťažené mamy.
Keď som maminu videla v tomto stave a pridala si obraz, ktorý dôverne poznám, hneď som vedela byť empatická. A s hrdosťou som sa jej so svojou paralelou pochválila. Ale ona ma schladila presne opačným pohľadom.
Malé dieťa prináša radosť a nádej v nový život. Pri starom človeku vidíš, že jeho život sa chýli ku koncu. Vidíš bolesť, ktorou trpí, alebo o ktorej vieš, že čoskoro príde. A vieš, že tvoje možnosti pomoci sú limitované…
Áno, mnoho vecí je odlišných. A zároveň ich majú toľko spoločných!
Čo chcem týmto článkom povedať?
Som veľmi vďačná mojej mame za obetu, ktorú priniesla. Novorodené dieťatko zveríme do rúk mame a o umierajúcu mamu sa postará dcéra. Bol to polrok plný námahy, obety, odriekania. Tak ako pri novorodencovi. Nikam od neho neodídeš, prebaľuješ ho, kŕmiš, ošetruješ, večer ukladáš. Máte svoje rituály. On nechce nikoho iného, len teba. Svoju mamu. Svoju dcéru. Tú, ktorej môžeš dôverovať. Zveríš jej svoje rany, telo, intímne miesta. Akceptuješ, že niekedy ťa diriguje ako malú – núti ťa dostatočne piť a pravidelne jesť, je filtrom medzi vonkajším svetom a tebou. Niekedy si za to vďačná a niekedy ti lezie na nervy. Ale poslúchneš.
Ja viem, mami, že si sa občas sťažovala. A bola si za hrdinku, nechcela si si nechať pomôcť. Len minimálne. Našťastie to trvalo primeranú dobu, s jednou týždňovou dovolenkou a pár celodennými opúšťakmi si to zvládla.
Keby som mala jednoducho opísať tieto posledné dni, bol to: Pokoj. Láska. Trpezlivosť. Obeta. Viera. Nádej. Rodina.
Nikdy som nemala možnosť takto bližšie zažiť odchádzanie niekoho blízkeho. Hoci obaja starí otcovia odišli už keď som mala svoju rodinu, obaja zomreli v nemocnici. V sterilnom prostredí, kde ste len číslo. Lieky od bolesti? Už dostal ráno, ďalšie dostať nemôže, aby si nenavykol. Povedia o človeku, ktorému ostávajú hodiny života…
Posledné týždne
Naša stará mama si posledné mesiace užila v kruhu rodiny. Mamina jej pomohla na terasu a tam ležiac na lehátku na terase pozorovala život okolo seba. Spev vtáčikov, mačku s mladými, zelené stromy. V pravidelnom rytme dňa sa striedal „jej čas“ – na modlitbu a odpočinok so „zvyšným časom“. To boli chvíle, kedy sa za ňou len tak niekto zastavil a prehodil pár slov.
Radosť mala nielen z nás dospelých, ale najmä z bezprostredných detí. Pribehli, pohladkali ju, pobozkali a zas odbehli. Alebo si ku nej sadli a rozprávali jej – konečne niekto vládal počúvať aj tých najukecanejších.
V posledných chvíľach, kedy už len ležala v posteli, sa stále pri nej niekto striedal. Držali sme ju za ruku a modlili sa pri nej, čítali si, rozprávali sa a keď bolo treba, poslúžili sme.
Veľkosť obety
Viem, že nemám predstavu, akú obetu za tohto uplynulého pol roka mamina odviedla. Len takú veľmi matnú. Veľmi si to vážim a zároveň vo mne stále vŕta otázka – kde je tá správna miera. To spektrum záujmu a starostlivosti je nesmierne široké. Na jednej strane je nekončiaca obeta (s rizikom vyhorenia, zničenia sa), výpomoc profesionálov a cez „pobyt v nemocnici či inej inštitúcií“ sa môžeme preklopiť až na druhú stranu k „totálnemu nezáujmu“.
Mamina, s tendenciou chrániť nás, svoje deti a premožená veľkosťou obety, ktorú prinášala, povedala, že nech sa o ňu takto nestaráme. Že nech ju šupneme niekde do domova. Lenže, kto by si dobrovoľne vybral sterilný domov, kde vám plienky vymenia 3x do dňa s láskavým opatrovaním, kde dostanete starostlivosť, akú potrebujete a prihliada sa i na váš názor?
Nikto? No… myslím, že len obetavá mama, ktorá svoje deti chráni do krajnosti.
Mami, uvidíme, čo bude, keď sa tvoje dni budú chýliť ku koncu. Videla som, že to nie je ľahké a uvedomujem si, že to som ani nevidela všetko. Ale i tak si mi inšpiráciou, ako si to zvládla. Uvidíme, čo bude, ale pevne verím a veľmi ti želám, aby aj tvoje posledné dni boli také plné rodiny, lásky a pokoja ako boli tieto starej mamine.
Na záver…
Uvedomujem si, že domáce opatrovanie ťažko chorého človeka nie je pre každého. Nie každý ma na to vhodné podmienky, povahu, nie každý si to môže dovoliť. Nemyslím to odsudzujúco voči tým, ktorí si zvolili inú cestu. Iba sa potrebujem podeliť o toto silné svedectvo, ktoré som v posledných mesiacoch a dňoch zažila.
Áno, fotku som zrecyklovala z jari, je najvýstižnejšia. 🙂
♥ ♥ ♥ ♥ ♥
