Prednedávnom som sa dostala k zaujímavej teórii, ako pracovať s vypätými emóciami detí. V praxi zisťujem, že to funguje vo všetkých vzťahoch – aj s manželom či priateľmi. Princíp je úplne jednoduchý a zdá sa mi až zázračné, že pár slov prináša pokoj a upevňuje vzťahy.
O potvrdzovaní emócií mi rozprávala mi kamarátka psychologička, keď som s ňou konzultovala, ako zvládať nekonečné detské výbuchy. Odkázala ma na Naomi Aldort a jej knihu Vychovávame deti a rastieme s nimi.
Z bežného dňa
Varila som v kuchyni obed a počúvala, ako sa moji drobci v izbičke hrajú. Postupne nastal krik, lebo vláčikov bolo akosi málo. Do kuchyne za mnou prišiel najmladší s plačom. Len som si čupla a objala ho. Prebehol krátky dialóg:
“Si smutný?”
“Áno.”
“Chcel si sa hrať s vláčikom a sestra ti ho nechce požičať?”
“Áno.”
“To musí byť ťažké, taký život.”
Ticho. “Uhm.”
Ešte sme sa trochu pomojkali a bolo po plači. Utrela som mu slzičky a ostal mi pomáhať v kuchyni.
Úprimne, nemyslím si, že to takto zázračne rýchlo funguje u každého dieťaťa. Mám doma aj iné deti, iné príklady. 😉 Napriek tomu verím, že uznanie emócií je správna cesta. I keď u niektorých detí môže byť riadne dlhá. Zdá sa mi však rozhodne lepšia, než emócie popierať.
Popieranie emócií
To sú tie obľúbené vetičky, ktorými sa ako rodičia snažíme plač či výbuch zastaviť ešte v zárodku: “Veď to nič nie je, nič sa nestalo.” “Nemáš dôvod na plač.” “Neopováž sa plakať!” “Nerev!” BUM. Absolútne nepochopenie dieťaťa, hlavne, nech je ticho.
Ďalšou možnosťou, tiež nie veľmi správnou, je odvrátenie pozornosti: “Pozri, tam letí vtáčik”; “Počuješ to auto? To budú asi hasiči.” Táto cesta sa mi nezdá až taká krutá voči dieťaťu, predsa len sme sa k nemu už znížili, pomojkali ho… Ale autorka hovorí, že týmto spôsobom emócia nezmizne, len sa potlačí. A potom, pri najbližšej príležitosti vystrelí opäť plnou silou.
Odporúčanou cestou je nechať dieťa prežiť svoju emóciu naplno, pomôcť mu ju spracovať a až potom ísť ďalej.
Jedinou cestou je nechať dieťa prežiť svoju emóciu naplno, pomôcť mu ju spracovať a až potom ísť ďalej. Dokonca nielen nech si svoju emóciu – plač, hnev prežije niekde samé v detskej izbe, ale je dobré ho v nej sprevádzať. Sedieť pri ňom a byť prítomný. Aby sa cítilo milované a prijaté, aj keď z nášho pohľadu “nemá práve svoju najlepšiu chvíľu”.
Musím sa priznať, že trpezlivá prítomnosť, kým si dieťa prežije celú svoju emóciu, nie je moja silná stránka. Považujem to za veľmi vysoký level “schopnosti milovať”, ktorý je u mňa často v nedohľadne. Každý výbuch ma stojí veľa síl a pri troch malých deťoch ich nemám vždy na rozdávanie. Ale myslím si, že každý malý krôčik tou správnou cestou je prospešný.
Niekedy sa stane, že keď deťom potvrdíte ich emóciu, nastane ešte väčší výbuch. Stačilo mi to párkrát zažiť a “potvrdzovanie emócií” som na istý čas odložila ako “nepoužiteľný prístup”. Až kým som sa nedozvedela, prečo je to tak. Keď totiž deťom emócie dlhodobo potláčame, ony nezmiznú, len sa niekde hlboko uložia. A keď ich potom zrazu raz potvrdíme, na povrch sa derú nielen tie aktuálne emócie, ale aj tie “nazhromaždené” z predchádzajúcich období.
Povzbudzujúce však je, že keď ich dieťaťu dovolíme prežívať, prechodne síce bude ten proces horší, ťažší, ale časom sa zlepší. Vraj. Navyše, z dlhodobého hľadiska je tento prístup oveľa užitočnejší.
Pozrieť sa na to vlastnými očami
Najviac ma o hodnote princípu uznávania emócií presvedčila moja vlastná skúsenosť. Keď som sa zamyslela, čo očakávam od mojich blízkych, od manžela, keď som smutná, nahnevaná či ubolená. Je to popieranie emócie alebo prijatie? Túžim počuť vety typu: “To nič nie je, kašli na to, nebuď smutná, to sa spraví.” alebo radšej “Si smutná? Poď, objímem ťa.”
Oveľa upokojujúcejšie je pre mňa, keď ma blízka osoba podporí v tom, čo prežívam. Naozaj nepotrebujem počúvať vety “Bude lepšie.” Veď ja to v podstate viem, že raz bude lepšie, ale TERAZ mi je smutno.
Ak pri mne v chvíľach plných emócií (smútku i radosti) stojí môj blízky tak, ako potrebujem, ten moment je plný lásky. Cítim sa prijatá a milovaná. To je presne ten pocit, ktorý chcem, aby zažívali aj moje deti. Cítiť sa prijaté a milované. ♥
Nepotrebujem počúvať ani x skvelých nápadov, ako moju situáciu zlepšiť. Aj na to možno neskôr príde čas. V danom momente len potrebujem precítiť môj smútok či radosť, moju emóciu. A keď pri mne vtedy niekto stojí takým spôsobom, ako to potrebujem, ten moment je plný lásky. Cítim sa prijatá a milovaná. Spokojná.
A to je presne ten pocit, ktorý chceme ako rodičia dopriať aj svojim deťom. Cítiť sa prijatý a milovaný. Nielen v tých radostných a úspešných chvíľach, ale aj keď im niečo nejde, keď niečo pokazili, keď ich niečo trápi. Aby vedeli, že aj vtedy ich bezpodmienečne milujeme. ♥
Uverejnené v Don Bosco dnes 3/2021