Pomôcť deťom vybudovať si zdravé sebavedomie vnímam ako jednu z kľúčových rodičovských úloh. So zdravou sebadôverou budú mať dobrý štart do života – nech už sa pustia do akejkoľvek oblasti.
Je mi jasné, že zdravé sebavedomie je formované množstvom rôznych faktorov, vplyvov či postojov. Dnes by som vám na jednej udalosti z môjho života chcela ukázať, ako v tom môžu napomôcť i zdanlivo nevýznamné udalosti.
Na kladine
Od malička nás rodičia podporovali v pohybe. Pri prechádzkach lesom sme často chodili po padnutých kmeňoch stromov – ak sme si nejaký aj nevšimli sami, ocino nás naň upozornil. Jedna situácia mi však obzvlášť utkvela v pamäti. Bola som stredoškoláčka alebo možno aj na výške a boli sme sa prejsť v Karpatoch. Len tak, sami dvaja s ockom. Ako sme kráčali po ceste, povedľa nás sa tiahla úvrať. Úzka, ale zato dosť hlboká roklinka. A zrazu v jednom momente boli krížom cez ňu spadnuté dva statné buky. Ockovi v očiach zablikali iskričky – poď, ideme! Zdalo sa mi to dosť cez čiaru – pod padnutými stromami bola možno aj dvojmetrová hĺbka. Žiadna sradna!
Kým som sa však spamätala, stál už ocino na kmeni stromu a opatrne putoval na druhú stranu. Krôčik po krôčiku tam a potom zase späť. Keď sa bezpečne vrátil, vypadlo z neho neprekvapujúce – poď, teraz ideš ty. Uff, rozhodne mi nebolo všetko jedno. Ale povedala som si – keď mi verí, že to dám a keď to zvládol on, zvládnem to aj ja. A vykročila som. Dopadlo to dobre, vrátila som sa bez pádu. Hoci od strachu som sa potom ešte dobrých pár minút klepala. 😊
Čo ma to naučilo
Okrem extrémneho zážitku to bola pre mňa aj veľká lekcia o dôvere. Až spätne som si uvedomila tie kľúčové slová – keď mi verí on, že to zvládnem, tak to dám. Veď ma pozná, vie čo dokážem. Tá dôvera otca v moje schopnosti mi dodala potrebnú silu prekonať strach a vykročiť. Takúto dôveru autority (rodičov, kňazov, animátorov) som za svoj život dostala viackrát. A som za to nesmierne vďačná! Že mi vďaka svojmu postoju pomohli vykročiť z mojej komfortnej zóny a postaviť sa pred nové výzvy. Sama by som sa v puberte na niektoré posty a úlohy ani vo sne nenominovala. Ale vďaka ich dôvere a postrčeniu som využila príležitosť a i to ovplyvnilo, kým dnes som, ako si verím.
Dôvera otca v moje schopnosti mi dodala potrebnú silu prekonať strach a vykročiť.
Druhá kľúčová myšlienka bola – keď to zvládol on, zvládnem to aj ja. Nepatrím medzi najodvážnejších, ale príklad druhých ľudí, ktorí istú cestu prešlapali už predomnou mi dáva nádej, že ju zvládnem aj ja. Preto sú dôležité príklady – vzory. Najmä také, s ktorými sa ako-tak dokážem stotožniť, ktoré sú mi niečím blízke. Ktoré dokážu inšpirovať a motivovať vykročiť mimo svojich zaužívaných chodníčkov a na tých nepreskúmaných cestách objavovať nové veci. Hoci niekedy aj balansovaním… ale to k tomu patrí.
Tretí rozmer je pozitívne uvažovanie. O tejto téme sa dnes píše veľa… a mňa i táto skúsenosť presviedča, že radostný pohľad na svet ma posúva vpred. S negatívnym nastavením by som na strom ani len nepoložila nohu. Strach naše obzory uzatvára, radosť a nádej ich otvára. Je len na nás, ako sa chceme na svet okolo seba pozerať a ako ho chceme ukazovať našim deťom. Či ako na hrozbu, alebo ako na príležitosť – niečo nové zažiť, naučiť sa, spraviť pre druhých. Uvedomujeme si to – že si sami volíme optiku, ktorou sa na svet pozeráme?
Štvrtý rozmer, ktorý posilňuje moju sebadôveru je skúsenosť. Že už som danú činnosť robila a ako – tak ju ovládam. Poznám sa a viem čo zvládnem. Keby to mala byť v dvadsiatich rokoch moja prvá prechádzka po kmeni stromu, asi by som naozaj nemala odvahu vykročiť nad dvojmetrovú priepasť. Ale tým, že som už čosi podobné predtým robila, som si dôverovala a dokázala prekonať i svoj strach.
V mnohých oblastiach možno tú konkrétnu skúsenosť nemáme, ale to, že som zručná v niečom inom, podobnom, v čiastkovej oblasti. I to sa počíta!
Balansovanie po strome, taká blbosť!
Na záver sa natíska otázka – A čo také by som stratila, keby som na strom nevykročila? Veď to bolo len obyčajné balansovanie na kmeni stromu. Navyše som šla dosť do rizika, keby som náhodou spadla, nemuselo by to dopadnúť dobre. V podstate taká zbytočnosť!
To je pravda. Ale prišla by som o pekný zážitok. Najmä však o silný moment posilňujúci moju sebadôveru. Lebo keď som zvládla TOTO, potom už zvládnem hocičo! I veci, ktoré sa zdajú ďaleko nad moje sily. Ale pekne krôčik po krôčiku to dám. Už mám tú skúsenosť, že som dosť šikovná a do čoho sa pustím, to sa mi podarí. A keď nie, tak čo už. Pády patria k životu. Dôležité je vedieť dobre padať. Ale to je už iná téma.
Dôverovať deťom a púšťať ich do sveta
Na záver by som chcela dodať, že vás nenabádam robiť riskantné a nebezpečné veci, lebo to je jediný spôsob, ako zvýšiť sebadôveru svojich detí. 😉 Chcem tým povedať, že úloha nás, rodičov, je v tom – poznať zručnosti našich detí a dovoliť im ich rozvíjať (i keď sú možno zdanlivo zbytočné 😉 ), dôverovať im a keď sú pripravené, púšťať ich postupne do sveta, do vecí a pozorovať ich pritom z diaľky. Čakať ich s otvorenou náručou, aby nám porozprávali, čo zažili a byť tiež pripravení pofúkať im boľačky, ktoré cestou utŕžia – nevyčítať im ich, ale prejaviť im lásku a pomojkať ich.
Formy, akými tento proces prebieha sú rôzne – či už je to samostatný pohyb po detskom ihrisku, nástup do škôlky, prvý nákup v réžii dieťaťa, zverenie prípravy rodinného obeda, pobyt v letnom tábore… Ale ach, dôverovať im a pustiť ich je pre mňa ako mamu niekdy tak ťažké! Hoci, keď sa na to pozerám z pohľadu dieťaťa – je to to najviac, čo mi môžu rodičia dať. Dôverovať mi, a keď som pripravená, nechať ma ísť.
(Ok, najviac je láska. Ale takáto dôvera a púšťanie je vlastne prejav zdravej lásky. 😉 )
Prajem nám veľa dôvery a odhodlania, milé mamy! 🙂
