Tento rok som mala nádej, že sa nám podarí prerušiť sériu letných nemocničných pobytov. Deti od apríla neboli choré. Ale napokon to nevyšlo a už tretie leto sme skončili hospitalizovaní. Tak sa s vami aspoň podelím, ako to chodí na infekčnom. Pre veľký úspech tu ležíme už druhýkrát. 😉
Pôvodne sme sa v tomto čase mali kúpať a naberať imunitu pred zimným obdobím pri mori v Chorvátsku. Nevyšlo. V tretí deň pobytu začal synov boj s horúčkami. Najskôr sme ich zvládali klasicky s antipyretikami (nurofen, panadol), postupne sme pridávali vlažnú sprchu, zábaly. Lenže intervaly zníženej teploty sa skracovali a horúčka vylietala stále do vyšších čísel, napriek zvýšeným dávkam liekov.
Obehli sme postupne dvoch lekárov, vyskúšali dvojo antibiotík, ale keďže ani po týždni sa situácia nezlepšila, zabalili sme to. Rozhodnutie padlo pomerne impulzívne, ale už mi fakt došla trpezlivosť čakať ďalší 1-2 dni, či lieky tentokrát zaberú. Sadli sme teda večer do auta a prišli domov s cieľom nechať sa hospitalizovať. Na urgente nás však odpinkali, že to je len angína a máme ešte pár dní počkať, kým antibiotiká zaúčinkujú. (?!?!)
Čakáme na zázrak
Vrátili sme sa teda domov čakať na zázrak a naďalej sme každé 4 hodiny podávali antipyretiká, zábaly a sprchy. Keďže už týždeň sme fičali v tomto režime, boli sme unavení, nevyspatí, vystresovaní, netrpezliví a mierne beznádejní… (Na druhej strane, bol to pre nás s manželom celkom kvalitný teambuilding. ;-))
Zrazu však ochorel aj najmladší – obed z neho išiel zhora aj zdola a keď bol v noci nezvyčajne apatický a vygrcal aj tú trošku vody, čo som doňho horko – ťažko dostala, neváhala som. A tak sme na Kramáre dorazili v ten deň už druhýkrát (jedna pani si nás dokonca pamätala! 🙂 ) a tentokrát sme dopadli „úspešnejšie“. Poslali nás hospitalizovať sa na infekčné. Ležali sme tu už pred dvoma rokmi, a tak som vedela, do čoho idem. (A išla som sem rada. 🙂 )
Dva roky dozadu…
Keď boli vtedy v podobnom stave staršie deti, pôvodne som si šla do nemocnice len „na infuzku“. Myslela som si, že ich niekde na urgente napichnú, tri hodinky si poležia a pôjdeme domov. Takto to ale nefunguje. Ak potrebujete infúziu, musia vás hospitalizovať. Aspoň na 3-4 dni. S pobytom v nemocnici som nepočítala. Navyše infekčné sa nachádza úplne inde ako Národný ústav detských chorôb (donedávna Detská fakultná nemocnica), čo som tiež nevedela. Keď som nakoniec prišla pred správnu budovu, takmer som sa otočila na päte. Zvonku vyzerala, že sa každú chvíľku rozpadne. (Hlavný vchod sa napríklad nepoužíval, lebo bol v havarijnom stave.) Zvyčajne mi na takých veciach nezáleží, ale vtedy ma to skoro odradilo.
Konzultovala som teda výsledky krvi (na základe ktorých nám odporúčali hospitalizáciu) s kamarátkou lekárkou. Či FAKT musíme ísť do nemocnice. Povedala mi zásadnú vec – výsledky sú hraničné, ale ide o dieťa, ktoré má malý organizmus a oveľa rýchlejšie sa dehydratuje ako dospelý. Takže ÁNO.
A potom sme pred nemocnicou náhodou stretli manželovho bratranca. Šokoval nás správou, že asi dva týždne dozadu zomrela na dehydratáciu jeho kamarátovi tridsaťročná priateľka. Je pravda, že vonku boli horúčavy, ale to by som skutočne nečakala, že sa môže stať. Predsudky som teda zahodila a vybrali sme sa do prijímacej kancelárie. (Hoci budova vyzerá zvonku katastrofálne, infekčné oddelenie bolo nakoniec nad moje očakávania.)
Poučenie: Dehydratácia je fakt vážna vec, nepodceňujte ju. Hlavne pri malých deťoch a navyše v lete.
Doplnené o kamarátkinu skúsenosť, z komentárov na FB: Na Kramároch je aj expektačná časť, kde ti len napichnú infuzku a pustia ťa domov. Teda do 24h musia rozhodnúť, či ideš domov alebo hospitalizácia.
Ako pokračoval náš tohtoročný príbeh?
V noci prijali do nemocnice najmladšieho a keďže ako súčasť anamnézy sa pýtajú aj na súrodencov, povedali sme, že brat už vyše týždňa beznádejne bojuje s horúčkami. Nech ho teda privezieme tiež. Popoludní sa tak ku nám do izby pridal aj najstarší. Konečne nad jeho stavom niekto komplexne pouvažoval, nabral mu výtery na kultivácie, odhalil príčinu a nasadil správnu liečbu. Som za to veľmi vďačná, lebo doma sme jeho stav zlepšiť nedokázali.
Rotavírusy
Najmladšiemu zistili rotavírusy. Rovnako ako starším pred dvoma rokmi. Paráda. Proti rotavírusom sa dá dobrovoľne zaočkovať. (V priebehu prvého polroka dieťatko vypije 2-3x sladkú vodičku, v závislosti od vakcíny). Neznamená to, že rotavírusové infekcie nikdy nedostane, ale ich priebeh by mal byť výrazne ľahší. A hoci mi je tu, na infekčnom relatívne dobre, ak budem mať ďalšie dieťa, určite už tento krok nevynechám. Pobyt s tromi deťmi mi stačil. Viem si predstaviť aj lepší program, ako ležať v nemocnici…
Nie je oddelenie ako oddelenie
S nemocnicami som dlho nemala žiadne skúsenosti. Môj prvý pobyt bol až v pôrodnici. Ale deti zamiešali karty a odvtedy som s nimi ležala na Kramároch už 6x. Plánovaný zákrok bol len jeden, ostatné prípady boli akútne. Vyskúšali sme si 5 oddelení, infekčné patrilo k tým lepším. Preto som sa celkom potešila, že sme opäť skončili práve tu.
Prečo som rada hospitalizovaná na infekčnom?
Teda okrem toho, že mi tu zachránili deti od najhoršieho. 😉
- Zodpovednosť za zdravotný stav detí som preniesla na kompetentnejších. Prišla som s miernou beznádejou, že im neviem pomôcť. Tu o liečbe rozhodujú skúsenejší, majú lepšie prostriedky (infúziu im doma nedám), spravia im komplexné vyšetrenia (výtery, kultivácie…) a starostlivosť si delíme so sestrami (ony myslia na všetky úkony, ktorých je veľa a v tej počiatočnej únave som fakt rada, že na to nie som sama. Nemusím si pamätať podávanie všetkých liekov, sestry mi to vždy pripomenú. Znie to ako drobnosť, ale pre mňa je to v tejto fáze veľká pomoc.)
- Mám normálnu posteľ! V detskej fakultnej nemocnici má totiž rodič nárok na normálne lôžko len tuším do veku 6 mesiacov dieťaťa. Potom vám dajú takú skladaciu „posteľ“, ktorú si treba ráno okolo siedmej zložiť, odložiť a vytiahnuť si ju môžete zas okolo siedmej večer. A celý deň môžete stráviť v kresle. Hoci dieťa prvé dni len spí a vy by ste najradšej tiež. (Veď ste sa oň doteraz starali sami doma, takže energiou práve neoplývate).
- Sme na izbe sami 🙂 Keďže ide o infekčné oddelenie, pacienti nevychádzajú na chodbu, a tak sú celé dni zatvorení len vo svojej izbe. (Ok, to nie je až taká výhra.) Steny sú však presklené napravo aj naľavo, aby sme v nich netrpeli klaustrofóbiou. Je to príjemné byť tu sám s dieťaťom a nemusieť sa až tak prispôsobovať inej mamičke. Zároveň vidíme okolo seba život a s deťmi vo vedľajších izbách si môžeme aspoň kývať. Navyše, oba razy tu ležím s dvoma deťmi, takže sa rozhodne nenudím(e). 🙂
- Dostali sme erárne hračky. Toto som napríklad vôbec nečakala. Prišla „pani učiteľka“ a z miestnej herničky nám doniesla autíčka, knižky, lego. Normálne lego DUPLO! Kubkovi sa rozžiarili oči a aj sa zabúda pýtať domov.
- Detské vybavenie. Prvýkrát ma veľmi príjemne prekvapilo, že sme na izbe mali detskú jedálenskú stoličku, v niektorých izbách sú aj detské stolíky s príslušenstvom. Možno je to blbosť, ale nemám od nemocníc veľké očakávania a toto potešilo. Pred pár týždňami vynovili aj inventár, a tak bábätka spia v novučkých detských postieľkach, ktoré vôbec nehrkocú a naše dospelácke majú len o niekoľko mesiacov viac.
- Oddýchnem si. Nevarím, neupratujem, pohybujem sa len po pár metroch štvorcových. Dlhodobo by som sa zbláznila, ale na pár dní je to celkom príjemná zmena. 😉
Chudákovi manželovi ostali doma všetky nevybalené tašky, zdravá Hanka, práca a ostatné bežné povinnosti. Po dvoch totálne rozbitých nociach (prvú sme cestovali a druhú strávili na urgente) a predchádzajúcom týždni neustáleho znižovania teplôt mám pocit, že som vlastne obišla lepšie ako on. 😉
- Sestričky sú milé a starostlivé. Pravdou je, že ja väčšinou stretávam skôr milých ľudí ako nepríjemných, takže môžem mať skreslený pohľad. 😉 Ale naozaj obdivujem sestry s akou trpezlivosťou k nám, mamám, pristupujú, aj keď občas niečo zabudneme zaznačiť do sledovacích hárkov, či keď treba deťom opäť vymeniť pokakanú plachtu. Že si pamätajú to množstvo drobných úkonov, keď ja zabudnem hmotnosť plienky už cestou od váhy k papieru na zapísanie… Často sa pýtajú, či niečo nepotrebujem a to sa príjemne počúva (ehm, doma sa ma to nikto toľko nepýta. 😉 )
- Voľnejší nemocničný režim. Deti sa budia pozvoľne okolo pol siedmej, nie na sanitárku, ktorá už o 6:00 potrebuje upratovať. Sestry mi nebehajú každú chvíľu do izby a nenaháňajú do „nevyhnutných“ úkonov. Pred vizitou treba, samozrejme, upratať všetky sušiace sa uteráky, ale spiacemu dieťaťu dokážu dokonca aj obed odložiť… 😉 V porovnaní s inými oddeleniami sa mi teda režim na infekčnom zdal pohodovejší.
Samozrejme, že by som najradšej bola doma so zdravými deťmi, ale keď už mám byť niekde hospitalizovaná, úprimne, som rada, že je to práve infekčné oddelenie. Hoci som doň na začiatku takmer nevkročila.
Vydržať
Sme v nemocnici, takže ideálne to tu nie je. Nemocničný systém, strava… Každým ďalším dňom, kedy zdravotný stav drobcov prestáva byť kritický, majú deti viac energie a čoraz viac si uvedomujeme obmedzenia izby. Pobyt nám začína ísť čoraz viac na mozog… A mení aj môj optimistický pohľad. Keď však chcem v našej rodinnej posádke udržať dobrú náladu, sústredím sa na to pozitívne. Depkovanie by nikomu nepomohlo. (Ehm, tentokrát mi to zatiaľ ide celkom dobre. 😀 Už vidíme svetlo na konci tunela, takže verím, že to v dobrej nálade zvládnem(e) až do konca.)
Na záver – už teraz mám miernu obavu, čo nás čaká budúce leto, kde zas skončíme (a nemyslím dovolenkovú destináciu… i keď aj o tú sa po týchto skúsenostiach bojím…). Ale – čo má prísť, to príde a trápiť sa tým teraz, nemá zmysel.
Prajem vám veľa zdravia a tiež cit zvážiť, dokedy zvládate liečbu detí sami a kedy je dobré zveriť sa do rúk odborníkov.
