8 zásad ako naučiť deti kultúre stolovania

Ako hovorí klasik – rodina sa buduje za spoločným stolom. Preto už od malička vediem deti k tomu, že aj stravovanie má určité pravidlá – nejde iba o to, naplniť si žalúdok, ale záleží aj na tom, kde a ako jeme.

Spoločné stolovanie bolo u nás v rodine alfou a omegou. Z neúčasti na nedeľnom obede nás mohla ospravedlniť len choroba alebo celodenná neprítomnosť. Mamina si vždy dala záležať, aby bolo „nedeľné menu“ a na stole muselo byť slávnostne prestreté. Samozrejme, cez týždeň nebolo spoločné stravovanie vždy možné, hlavne keď sme už boli starší a každý mal svoj program. Ale cez víkend sme jedli spolu. Raňajky, obedy, večere už podľa programu. Počas víkendov na záhrade sa nás o 12:30 za stolom zišlo v najlepších časoch aj 15. Ale to sa už obed stal spoločenskou udalosťou, ktorá trvala vyše hodiny. 🙂

Chcem tým povedať, že „kultúra stolovania“ a isté zásady sa mi už od malička vryli pod kožu, a tak je len prirodzené, že k nim vediem aj moje deti. Ako však zvládnuť obed s malými deťmi bez toho, aby všetci účastníci nezošediveli? Podelím sa o pár zásad, ktoré praktizujeme. Výsledkom je, že vďaka takémuto „domácemu tréningu“ sa dokážeme od toho roka – roka a pol najesť pomerne komfortne všetci štyria súčasne. A to považujem za úspech 🙂 .

1. Jeme 5x do dňa v ustálených časoch

Za základ považujem, aby dieťa v čase „jedla“ bolo hladné. Svoju porciu potom zje relatívne bez vymýšľania. Preto deti raňajkujú, desiatujú, obedujú, olovrantujú a večerajú. A to je všetko. Pomedzi to si dáme maximálne trochu ovocia, ale väčšinou vôbec nič. Iba pijeme vodu. Rôzne keksíky, piškóty a pod. používam ako núdzové riešenie len vo výnimočných prípadoch.

Výsledkom je, že deti majú jednak pravidelný rytmus – ich telo je nastavené a vie, kedy má aké jedlo očakávať. Zároveň medzi jednotlivými dávkami drobci dostatočne vyhladnú na to, aby potom ochotne zjedli svoju porciu.

Rozvrh nášho stravovania približne od roka vyzerá takto:

2. Jeme len za jedálenským stolom

Znamená to, že neporiadok z jedla vzniká len v kuchyni a nie po celom byte 🙂 . Zároveň ich to učí „kultúre stolovania“ – najesť sa neznamená len zaplniť si žalúdok, ale aj vnímať to, že jem.

Výnimku tvoria len návštevy a oslavy. Jediný čas, kedy som ochotná deti s jedlom „naháňať“ je desiata, keď ju jeme vonku (na ihrisku).

3. Každý má svoje miesto

Deti majú svoju „istotu“, pevné miesto. Aby bol ich vnútorný svet „v poriadku“, vyžadujú aj od nás rodičov, aby sme dodržiavali „naše“ miesta za kuchynským stolom. Navyše, každý sedí na inej stoličke primeranej svojej výške a potrebám.

4. Od stola sa neodbieha

Deti nemajú dovolené (v podstate im to ani nenapadne) odísť od stola, kým nemajú prázdny tanier. Keď dojedia, poďakujú sa (!) a idú sa sami umyť do kúpeľne.

Samozrejme, iné je to v reštaurácií, kde treba polhodinu čakať na jedlo. Vtedy nech sa hrajú v detskom kútiku. Ak je však už jedlo na stole, tak od neho neodbieham, pokiaľ nedojem.

5. Každý sa kŕmi sám

Primerane svojmu veku a schopnostiam. Inšpirovalo ma, keď kamaráti žijúci vo Švédsku hovorili, že deti v jasliach sa musia už v roku nakŕmiť samé. V tom veku ešte viac rukami ako lyžicou, ale zvládnu to. Snažila som sa to zaviesť aj u nás doma. Neviem presne, odkedy jedol samostatne Kubko, ale určite od tých 19. mesiacov, ktoré mal, keď nám pribudla Hanka. Hanka sa mu strašne chcela podobať a dobehnúť ho, takže ona sa sama kŕmi od roka. Najskôr to bola dosť hrôza… ale do pár mesiacov natrénovala lyžičku a odvtedy „bagruje“ ostošesť. Inak – Kubko si viac obľúbil vidličku a doteraz ju preferuje.

Ešte musím dodať, že naozaj nemám trpezlivosť len tak sedieť so založenými rukami a pozerať sa, ako sa každý trápi sám so svojou porciou. Najmä v začiatkoch som mala veľmi veľké nutkanie pomáhať im. Takže radšej sa kŕmim spolu s deťmi, pozerám sa do vlastného taniera a oni to nejako zvládajú 🙂 . Pomôžem im len vtedy, keď to naozaj potrebujú. Okolo tých dvoch rokov deti prešlo nadšenie zo samostatnosti a už by boli najradšej len niekým kŕmené. Preto je tiež dobré, že jem s nimi – vidia a rešpektujú, že mám „plné ruky“ a nemôžem im teraz pomôcť. Lebo keď pri nich len tak sedím, je to samé „Mama pomôž.“

6. S jedlom sa nehráme

Nepodporujem ich v tom, aby sa v jedle rýpali, robili experimenty a nalievali doň vodu z pohárika, hádzali jedlo na zem a podobne. Nehovorím, že to občas nespravia 😉 . Ale vždy im jasne poviem, že takto sa za stolom nespráva. To je tá kultúra stolovania, ktorú považujem za dôležitú.

7. Prázdny tanier

Väčšinou viem odhadnúť, koľko deti zjedia, a tak po nich na konci obeda ostáva len prázdny tanier. Niekedy si vypýtajú aj duplu. Občas, samozrejme, nevládzu. V tom prípade ich nenútim a odložím im to do ďalšieho jedla a potom im to dám zjesť ako prvé. Až keď si dojedia, môžu mať to, čo ostatní.

8. Pred jedlom sa modlíme

Deti sa tým učia dvom veciam – poďakovať sa za jedlo, nebrať ho ako samozrejmosť. A tiež ovládať sa, počkať. Aj keď som už veľmi hladný, ešte tú minútku vydržím a začneme jesť všetci spolu (kultúra stolovania).

Na záver

Keďže nie sme roboti, nefunguje u nás doma všetko na 100%. Ale pracujeme na tom a deti sa väčšinou správajú pomerne slušne. Uvedené tipy považujem skôr za ideál, ku ktorému sa ich snažíme viesť. Niekedy sa nám darí lepšie, inokedy viac bojujeme, ale maláči už teraz vedia, čo sa patrí a čo nie. A to je pre mňa dôležité.

Musím ešte poznamenať, že moje deti sú relatívne dobrí jedáci. Hoci všetko sa časom mení a každý má potraviny, ktoré preferuje a ktoré nemusí. Našťastie, nie sú veľmi vyberaví a keď treba, privriem oči. Ale myslím si, že relatívne pestrý jedálniček akceptujú aj vďaka systému, ktorý máme doma nastavený.

V nasledujúcom článku skúsim priblížiť, prečo považujem kultúru stolovania za dôležitú.