Celý príbeh začal dva týždne pred termínom pôrodu, keď ochorel Kubko. Situácia sa postupne zamotávala stále viac a viac… až nakoniec prišiel ten správny čas a Samko ho rýchlo využil. Finále bolo dramatické, ale všetko dobre dopadlo. 🙂
Úvod
Obe deti sa narodili v týždni okolo stanoveného termínu pôrodu. Aj teraz som to čakala rovnako. No dva týždne pred dňom „D“ ochorel Kubko. Zapálené oko, vysoké horúčky. Ledva som sa k nemu s tým brušiskom zohla. Uff, ale veď ešte máme dva týždne. A potom to začalo. Každé 2-3 dni sa buď Kubkov stav zhoršil/ zmenil, takže nasledovali nové vyšetrenia a kontroly. Alebo nám ochorel niekto ďalší. Stará mama, manžel, mamina… A tak som denne aspoň 3x prepočítala záložný plán – kto so mnou pôjde do pôrodnice, kto sa ostane starať o (ešte) zdravú Hanku, kto pôjde s Kubkom po doktoroch, kto… ?
Termín pôrodu bol v nedeľu a nezadržateľne sa blížil. Priamo úmerne tomu rástla aj moja únava z neustáleho prepočítavania a hlavne preto, že situácia sa veľmi nezlepšovala, skôr stále komplikovala. Keď sa vo štvrtok večer manžel vrátil z pohotovosti, že má zapálené oči, čo je mimoriadne infekčné, odsťahovala som sa zo spálne a nakázala mu, nech odtiaľ veľmi nevychádza. Bilancia bola skvelá – muž nepoužiteľný, skôr nebezpečný, syn chorý, dcéra zdravá s prebytkom energie, svokra s horúčkou na antibiotikách a ja tri dni pred termínom pôrodu. Vtedy pochopili vážnosť situácie moji rodičia a vrátili sa z víkendového pobytu v Tatrách, aby ma zachránili.
Jadro
Ale Samko sa zatiaľ na svet nechystal. Hoci posledné dni som manželovi každý večer hovorila, ako ma už všetko tlačí a že to nebude dlho trvať, stále nič. „Povolenie“ prišlo až v stredu („D“+3), keď jeho očná lekárka skonštatovala, že kvapky konečne zabrali a prehlásila ho za zdravého. Keďže pôrody sa väčšinou začínajú v noci a ani moje dva predchádzajúce neboli výnimkou, nestresovala som. Len som pevne verila, že dnes v noci to príde.
Hanka bola od začiatku týždňa u mojich rodičov, a tak som mala doma len jedno pokojné dieťa. Bolo to pohodové popoludnie – Kubko sa hral s legom, ja som si čítala a strašne sa mi nič nechcelo. Až zrazu o 16.00 z ničoho nič začali kontrakcie. O 20 minút a tri kontrakcie neskôr som poslala som manželovi SMS, že už je to síce tu, ale ešte to len začalo, že zatiaľ nemusí chodiť. Veď načo robiť paniku. 🙂 Vstala som, vyvešala pračku, postavila novú, zbalila Kubkovi ruksačik s vecami k starým rodičom. A asistovala mu pri varení pudingu po ktorom túžil už asi hodinu. Našťastie, uvariť si ho vie už skoro sám. Pomedzi to každú chvíľu kontrakcia. Asi o 16.45 som už prestala zvládať synove neutíchajúce komentáre a túžila by som byť len sama so sebou (a so svojou bolesťou). Píšem Matúšovi, nech príde. Zvládol to do ďalších 15 minút. To už som kontrakcie predýchavala dosť hlasno. A čudovala sa, že doteraz pri žiadnom dieťati to doma nebolo až také zlé.
Keď prišiel, jediným pohľadom vyhodnotil situáciu ako dosť vážnu, dobalili sme posledných pár drobností, zavolali starým rodičom, nech čakajú Kubka na ulici a vyrazili sme z domu. Keďže kontrakcie som už mala každú chvíľu a neboli krátke, musela som stáť a predýchavať ich, a tak nám aj pár jednoduchých úkonov trvalo relatívne dlho.
Netuším, kedy Matúš stihol zmapovať dopravnú situáciu, ale vraj most Lafranconi je zapchatý. Že vybaví policajtov. Policajná stanica stojí na opačnom konci ulice ako bývajú jeho rodičia. A hoci je to všetko len kúsok od nás, čas plynul. Našťastie, policajti nám pomerne ochotne spravili eskortu a začala rýchla jazda z Petržalky na Kramáre. Úprimne, spomienky mám skôr zahmlené. Jazda za policajným autom v zápche nie je žiadna brnkačka, samé brzdenie a pridávanie. Na moje prekvapenie, to druhé som znášala oveľa horšie. Viac som sa sústredila na prekrížené nohy a prosila som Samka, aby ešte chvíľku vydržal. Policajtom patrí veľká vďaka, inak by som asi fakt porodila na tom moste…
Keď pred urgentom zastavilo húkajúce blikajúce policajné auto, vybehlo asi 10 ľudí z personálu. (Kontrakcia.) Najprv ma poslali prezliecť sa (kontrakcia), ale nakoniec usúdili, že ma prezlečú vo výťahu. Nakoniec som odrodila v šatách, v ktorých som prišla.
18:05 a Samko bol na svete. Len dve hodiny od prvej kontrakcie! Hoci som mala pomerne dobré skúsenosti, rešpekt pred pôrodom vo mne silnel po každom dieťati stále viac a viac. Ale tento nakoniec prebehol hladšie ako v mojich najoptimistickejších predstavách!
Konečne bolo bábätko s nami. Veľké a zdravé. Malého odvážili, pomerali, priniesli a potom sme si všetci traja spolu užívali ten pokoj a snažili sa spracovať udalosti poslednej akčnej hodiny i uplynulých dvoch týždňov. Celí šťastní, že už to máme konečne všetko za sebou. A že to dopadlo najlepšie, ako mohlo.
Záver
V nemocnici som aj po tretíkrát vychytala parádnu spolubývajúcu, pohodový personál a ako bonus aj nadštandardnú izbu zadarmo. Tentokrát bábätku nenašli žiadne zdravotné komplikácie (juch!) a domov sme išli s takmer pôrodnou váhou (Samko je dobrý papkáč aj spáč. Snáď mu to vydrží!). No a asi aj vďaka rýchlemu pôrodu som sa pomerne rýchlo zotavila. Mentálne si oddýchla po tých predpôrodných stresoch a nastavila sa, že deti sú už zdravé a všetko je ok.
Zdanie však klamalo. Nebolo to celkom tak, Hanka medzitým stihla ochorieť a ešte riadne soplila a Kubkovi dva dni po návrate z pôrodnice opäť vyleteli horúčky. Ideálny priestor pre novorodenca. Takže zase kolotoč doktorov, tentokrát sme zamierili aj na Kramáre, kde syna rovno hospitalizovali. Idylický prvý zlaďovací týždeň v pätici sa teda nekonal. Čo už. Po troch týždňoch od pôrodu sú však už všetci zdraví a bez liekov. Konečne.
Samko rastie ako z vody, je „zlatučký, peknučký, krásnučký“ – ako sa vyjadruje Kubko 🙂 , užíva si pozornosť celej rodiny, deti ho chodia hladkať, pomáhajú prebaľovať, dávajú mu hračky, hlásia, že plače, o všetko sa zaujímajú… tak sa spolu tešíme a zlaďujeme. 🙂
Poďakovanie
Ešte jedno veľké ĎAKUJEM patrí celej rodine za veľkú pomoc a podporu pri všetkých tých chorobách, návštevách lekárov, s deťmi… keď som to už s brušiskom zvládala len v obmedzenom stave.
Tiež kamarátkam zo stretka za morálnu podporu, veľa to pre mňa znamenalo, VĎAKA baby!
Policajtom, vďaka ktorým sa Samko stihol narodiť až v pôrodnici.
A, samozrejme, Matúšovi, najmä za duchaprítomnosť a rozhodnosť v kľúčových momentoch a tiež za podporu a trpezlivosť…
